Rufusbloggen

Rufusbloggen

Om bloggen

"Kultursällskapet Milan Rúfus vänner" är en ideell förening som bildades år 2003. Sällskapets syfte är i första hand att främja och fördjupa kännedom om Slovakisk kultur i Sverige och Svensk kultur, litteratur och framför allt poesi i Slovakien.

Detta är bloggen där du kan skriva inlägg och kommentera vad du vill, gärna med anknytning till "Sällskapets" verksamhet eller annat av kulturellt intresse.

Čo prišiel povedať Tranströmer

Läsvärt på slovakiskaPosted by Jan Gyllenhammar 29 Jan, 2012 11:14:33

Dana Podracká

Čo prišiel povedať Tranströmer
(Laureát Nobelovej ceny za literatúru 2011)

„Nechcem tvrdiť, že som mystikom, ale moje básne vychádzajú vždy z predpokladu, že bytie je mysteriózne.“
Tomas Tranströmer, švédsky básnik

Keď vedci rozlúštili hieroglyfy Mayov, boli zaskočení. Takmer všetky záznamy sa týkali duše, kozmu a ducha. Mená vládcov sa striedali len faktograficky

(odkedy dokedy kto vládol), ostatné zápisy hovorili o duchovných procesoch človeka v súčinnosti s prírodou a s pohybom hviezd. Celé spoločenstvo

považovalo spirituálnu podobu života za prirodzenú formu jestvovania. Človek sa rodil, žil a umieral v súkolí rotujúcich svetov, prijímal energie zvierat, vtákov,

kameňov a kvetov, aby všetko premieňal na duchovnú matériu svetov i zásvetí pod rozľahlými pastviskami hviezd. Spoločenstvo objavovalo svoju tvár v zrkadle

oblohy, medzi slnkom a mesiacom. Tranströmer by povedal: „Čas steká zo slnka a z mesiaca a vteká do všetkých tik-tak-tik-taktných hodín. Do vďačných

hodín. Ale práve tu čas nejestvuje. Iba slávikov hlas, tie drsné zvučné tóny, čo brúsia svetlú kosu nočnej oblohy“ (Slávik v Badulende, s. 172). Bez duchovnej

tváre zmysel jestvovania spoločenstva speje k torzu, ku krívajúcej nohe bytia, ktoré bolo správne uchopené, znetvorené.
Ak sa pri výmene politických režimov v roku 1989 verilo v zmenu, jedna z podstát vtedajšej nádeje spočívala v potrebe prechodu od lapidárneho materializmu

k duchovnosti. K spoločenstvu, ktoré nebude musieť „prehĺtať morálku moci“ a vyhne sa „hre na čiernych a bielych políčkach, kde pach mŕtvol je jediné, čo

nikdy nezomrie“ (Tranströmer, Codex, s. 163). Ikona československého disentu Václav Havel vo svojich textoch a verejných vystúpeniach hovoril o duchovnom

profilovaní štátu v súvislosti s narastajúcou civilizačnou krízou. Prax ukázala, že v zmysle ideológií sa iba jeden materializmus vymenil za iný (konzumizmus).

Duchovný štát so spirituálne založeným človekom však neprestáva byť hypotézou, projektom i utopickou víziou. Mysterióznosť v toku Bytia sa javí ako pneuma,

ktorú vdychuje a vydychuje v každom okamihu sedem miliárd ľudí planéty, spolu so zvieratami, stromami a rastlinami, náhrobnými kameňmi či kancelárskym

nábytkom. V pľúcnom mystériu prílivu a odlivu, príchodu a odchodu, sme ustavične vyzývaní spolu s Tranströmerom, aby sme mali „oči pod obväzmi otvorené

dokorán“.

Nikodémova Európa
Hlboko v Európe je názov jednej z Tranströmerových básní. Píše sa v nej: „Chcú niečo povedať, mŕtvi. / Fajčia, no nejedia, nedýchajú, no hlas im ešte zostal“ (s.

175). Sú bez dychu, a predsa majú hlas, ukrytý v Písme a starých či nových textoch, prihovárali sa nám z horiacich hraníc, na ktorých sa najprv pálili ľudia,

potom knihy; prihovárajú sa nám z textov básnikov a ustavične pripomínajú, že Byť Tu značí Byť v Duchu. Niekto ich začuje cez odraz svetla: „Odraz slnka

v zrkadielku, svetlá škvrna, čo prechádza po múroch domov a kĺže sa nevedomým lesom mihotavých tvárí, biblický text, ktorý nik nikdy nenapísal: ,Príď ku mne,

lebo som rozporuplný ako ty sám‘“ (Pod bodom mrazu, s. 145). A nielen v Európe, aj inde, napríklad v Šanghaji, je to o tom istom: „Za každým, kto tade kráča,

sa vznáša kríž, čo nás chce / dobehnúť, predbehnúť, spojiť sa s nami. / Čosi, čo sa chce zozadu k nám prikradnúť, zakryť nám oči / a zašepkať: ,Hádaj, kto je

to!’ / Vyzeráme na slnku takmer šťastní, kým ideme vykrvácať / z rán, o ktorých nevieme“ (Ulice v Šanghaji, s. 174).
Teologicky vzdelaný Tomas Tranströmer, ktorý vyštudoval dejiny náboženstva a psychológiu na štokholmskej univerzite, zažíval denne na vlastnej koži, že

moderná doba považuje náboženstvo za niečo, čo treba pred ostatným spoločenstvom radšej zatajovať, ako to robil Nikodém. Pointou básne Rozprášená

obec je: „Námesačník Nikodémus na ceste / k Adrese“ (s. 115).
Postava Nikodéma je stará viac ako dvetisíc rokov a v Biblii sa vyskytuje tri razy, najobšírnejšie v Evanjeliu podľa Jána. Nikodém sa stretáva s rabbim iba

v noci, aby ho jeho súkmeňovci nevideli a neodsudzovali ho za to. Vo svetovom umení bola postava Nikodéma geniálne stvárnená Michelangelom, ktorý sám

seba vtesal do postavy Nikodéma, snímajúceho Krista z kríža. V rapavej tvári noci, ktorá sa do sochy zahryzla ako sieť, je aj časť vízie súčasnosti, ktorú žijeme

dnes. Tranströmer konštatuje: „Vo Švédsku je náboženstvo čímsi podozrivým. Ľudia (najmä intelektuáli) sa často za svoju tajnú náboženskú vieru či túžbu

hanbia. Kedysi bolo náboženstvo vysoko organizované, uctievané a stálo najvyššie v hierarchii, bolo verejné, vysoko hore (ako kostolné zvony). Ale teraz sa

musia zvony presťahovať na oveľa bezvýznamnejšie miesto, takmer ako prví kresťania v rímskych katakombách. Zato tam dolu získavajú na sile.“
Čo vidíme za dňa? Klenby a stĺpy vyprázdňujúcich sa kostolov, sadrový obväz „okolo zlomenej ruky viery“. Tranströmerov námesačný Nikodém, hľadajúci

Adresu, sa pýta na to isté, na čo sa skutočný Nikodém pýtal Ježiša: „Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či môže druhý raz vojsť do lona svojej matky

a narodiť sa? Ježiš odpovedal: ,Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela,

je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Vietor veje, kam chce, počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil

z Ducha.‘“ Na to mu Nikodém odpovedal: „Ty si učiteľ v Izraeli, a toto nevieš?“ A Ježiš mu odpovedal: „Amen, amen hovorím ti: O tom, čo vieme, hovoríme,

a čo sme videli, o tom vydávame svedectvo, ale vy neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám

budem hovoriť o nebeských?“ (J 3; 1-21).
Napriek súčasnému Nikodémovmu námesačníctvu básnik je ten, kto mu pod nohy stelie bezpečnú cestu. Tranströmer verí v báseň (ako to povedal v osobnom

rozhovore básnikovi, prekladateľovi a šíriteľovi jeho diela na Slovensku Milanovi Richterovi): „Báseň môže ľudí inšpirovať. Jej funkciou je priviesť ľudí k tomu,

aby spoznali sami seba, svoj život a nadviazali kontakt s tvorivými schopnosťami v sebe i mimo seba.“
Nielen Švédsko, celá Európa sa stáva Nikodémovou. Za svetla farizejsky hlása kresťanské hodnoty, ale za toho istého svetla podľa nich nežije. Desatoro

formálne rešpektuje, ale nedokáže ho naplniť. Štatistiky odhaľujú, že Európa, najkresťanskejšia časť planéty, má najviac neveriacich, medzi ktorých pribudla

početná skupina neveriacich v nič. „V sne som zostúpil do svetielkujúceho bazéna pod zemou, / bohoslužba na vzbúrených vodách. / Aká premocná túžba!

Aká idiotská nádej! / A nado mnou dupot miliónov pochybovačníkov“ (Veľa krokov, s. 160). Nie je a ani nemôže byť nijakým posolstvom ukazovanie prstom na

tých druhých. Treba začať od seba, od zostupu do vlastného jadra. „Primnohým veciam sa treba otvoriť, primnoho rozhovorov viesť naraz, človek má tenké

steny. / Každá vec dostala nový tieň v závese za svojím zvyčajným tieňom / a človek počuje, ako sa ten tieň vlečie, aj keď je úplná tma“ (Baltické moria, s. 123).

Neprestalo platiť, že gotika vytvorila chrámy „bez stien“, aby nosné oblúky umožňovali vstúpiť svetlu zo všetkých strán a zložito ho lomiť na oblúky v našom

vnútri. Neprestalo platiť, že tisíckrát opakovaná modlitba alebo báseň sa stáva znením, rozhŕňajúcim temnotu.
Tranströmer prišiel povedať, že je našou pozemskou úlohou nadviazať kontakt s tvorivými schopnosťami v sebe i mimo seba, a do tejto práce zahrnúť aj

umenie.

Pod zvitkom Kalevaly
Už v prvej básni z roku 1954 si mladý Tranströmer v básni Prelúdium kladie otázku: „V prvých hodinách dňa vie vedomie obsiahnuť svet, / ako dlaň obklopí

slnkom prehriaty kameň. / Cestujúci stojí pod stromom. Rozvinie sa mu / po tomto prelete vírom smrti / nad hlavou veľké jasné svetlo?“ (s. 8). Táto metafora je

mnohoznak. Je podobenstvom o ranom detstve, keď všetko vieme, ale čím viac dospievame do podoby rodostromu, tým ťažšie je vystúpiť k svetlu, tým

náročnejšie je stať sa alebo sa zjaviť, skontaktovať sa s prabytím. Prepojenie toho, čo už je bez času, s tým čo žijeme v toku času, je tým istým zvitkom.

Najstaršou piesňou, po ktorej siahol Tomas Tranströmer, je národný epos Kalevala a jeden z jeho hrdinov Väinämöinen. „Väinämöinen / plaví sa po moriach

pod pravekým svetlom. / Cvála. Kopytá koňa nie sú nikdy mokré.“ Nie sú mokré, pretože cvála vo zvitku nad našimi hlavami, cvála vo svetle, ktoré uvidíme

alebo neuvidíme – záleží len na nás, ako hlboko siahneme do pamäti sveta.
Kalevala je fínsky národný epos, ale všeobecne sa považuje za epos severských národov. Na jej zrode ma fascinuje okrem iného to, že vznikol až v 19. storočí,

teda umelo, keď sa fínsky jazykovedec Elias Lönnrot (1802 – 1884) podujal na nezvyčajnú prácu. Zhromaždil všetky známe severské ľudové piesne,

zariekadlá a príbehy, aby ich poprepájal a zostavil do eposu. (Takýto národný epos by sa zišiel aj Slovákom, pretože máme dostatok prameňov v ľudovej

tradícii aj v prostonárodných slovenských rozprávkach a povestiach.) Pre Tranströmera je obnova energií, ukrytých v starých zvitkoch a v žitej skúsenosti,

ukrytej v nich, obnovou osobných síl i síl spoločenstva. „Obnova, to sú súvislosti síl, / záhadnejšie než úhorové trasy. / Neviditeľný strom, čo rozkvitol“ (Pieseň, s.

20).
V epose Kalevala sa svet zrodil z kačacích vajec, znesených na kolená kráľovnej vôd, ktoré na chvíľu vystrčila nad hladinu. Šesť z vajec bolo zlatých, siedme

železné. Keď ich kačka chcela vysedieť, bohyňa pocítila na kolenách pálivú žiaru. Strhla sa a natiahla nohy do vody. Vtedy sa vajcia skotúľali do hlbiny a rozbili

sa na kúsky. Sporná časť škrupiny vytvorila zem, vrchná časť nebo.
Medzi nebo a zem umiestnil Tranströmer Spáča, ukrytého v nás ako potenciu. „A ako tuleň v spánku pod vodou / vystúpi nad hladinu, nadýchne sa / a ponorí

sa – stále spiaci – na dno, // tak teraz Spáč sa potajme s tým spojil / vo mne a vrátil sa, kým stál som / s pohľadom upretým na čosi iné“ (tamtiež). Kto je týmto

Spáčom, ktorého v sebe nesieme a mali by sme ho v sebe prebudiť? Spáčom je naše skutočné, duchovne prebudené Ja, na ktoré sme zabudli, ale je v nás,

skryté v transcendencii. Ontologicky vzaté, Boh je prvým existujúcim bytím nielen v bytí ako takom, ale predovšetkým v poznávaní, ktoré uskutočňujeme tu

a teraz, spojení ľudskou mierou so všetkým, čo nás presahuje.
Mýtická kačka z Kalevaly uskutočňuje vtelenie Ducha a znáša vajcia na kolená ako matricu do každého z nás. Deje sa to, ako nás uisťuje básnik, v každom

švédskom dome, v každom obyvateľovi v ňom. V básni Osamelé švédske domy píše: „Kiež bez obáv ucítia / zamaskované krídla / a Božiu energiu / zvinutú

v tme“ (s. 31). Žijeme medzi viditeľným a neviditeľným svetom, ktorý je starší ako človek a jeho predstavy. Železné vajce z Kalevaly predstavuje aj železo

v červených krvinkách, ukryté spolu s Tajomstvom v našej krvi. Úlohou človeka je v spolupráci s predkami uskutočňovať tajomnú duchovnú prácu

zušľachťovania, ktoré má symbolizovať šesť zlatých vajec, šesť dní stvorenia, aby sme prácou na sebe vytvorili deň siedmy. Určený na bytostné stretnutie,

ktoré je nevysloviteľné. Pre Tranströmera byť doma (v Duchu) je nekonečné. „Tu je sever, tu je Štokholm, / plávajúce paláce a chatrče. // Polená v ohni

kráľovského kozuba / sa prepadajú z pozoru do pohovu“ (Byť doma je nekonečné, s. 176). Či je to pozor alebo pohov, vždy je to pozícia vertikálna, držiaca

nielen čestnú stráž, ale predznamenávajúca aj odhodlanie vytrvať v ľudskom údele. Deje sa to každodenne, pri výmene generácií, pri vztyčovaní zástavy, pri

prechádzke po ulici. Deje sa to v mene svetla, ktoré máme rozhrnúť vnútri. „Som celý presvietený, / akési písmo sa vo mne / zviditeľňuje, / slová písané

neviditeľným atramentom, / ktoré sa zjavia, / keď papier držíš nad ohňom. / Viem, že musím ďaleko, / krížom cez mesto a potom / ešte ďalej, pokým je čas vyjsť

von / a dlho sa túlať lesom. / Putovať po stopách jazveca. / Stmieva sa, sotva niečo vidieť. / Tam, v machu, ležia kamene. / Jeden z nich je vzácny. / Je schopný

všetko premeniť, vie rozsvietiť aj tmu. / Je to vypínač pre celú krajinu. / Všetko závisí od neho. / Vidieť ho, dotknúť sa ho...“ (Ďalej dovnútra, s. 110). Magickým

kameňom, ktorý je schopný premeniť celú krajinu, je zrodenie génia, ktorý posúva pravdu o človeku o priečku vyššie. V ňom je obsiahnutý každý individuálny

osud. Je tu stále, obnovuje sa v sebe samom a pôsobí.
Tranströmer prišiel povedať, že najvyšší z kruhov patrí mýtu. Magický orloj predkov určuje náš stred i okraje na rozhraní svetov.

Mystérium tremendum
Sacrum má mnoho podôb. Medzi mystériá, vyvolávajúce transcendentálne chvenie, patria Tranströmerovi anjeli. Nestretáva ich uprostred samoty, v lese či

poli, ale uprostred ľudí, napríklad v románskom kostole, kde sa v polotme medzi blikotom sviečok tisnú turisti. Tam, nevyprosene a nečakane, preletí anjel.

„Anjel bez tváre ma objal / a pošepol krížom cez celé moje telo: / ,Nehanbi sa, že si človek, buď hrdý! / V tebe sa nekonečne otvára klenba za klenbou. / Nikdy

ťa nedokončia, a tak to má byť‘“ (Románske oblúky, s. 180). V akte zachvenia sa v plnej miere vyjavuje mysterióznosť Bytia. Jeho zmyslom je náhle

uvedomenie toho, čo Tranströmer odkrýva básňou: že sa nielen v ňom, ale aj v „Mr. a Mrs. Jonesovcoch, Herr Tanakovi a signore Sabatini“, v tom istom alebo

celkom inom okamihu „nekonečne otvára klenba za klenbou“. Je to prelet bránami, stvorenými a otvorenými pre človeka, prelet priestormi, kde sídli anjel.
Večná je evolúcia prenikania. Tranströmer ako básnik a psychológ dobre vie, že humanitné vedy narážajú na ontologickú rovnosť (pred Bohom a pred smrťou

sme si všetci rovní) a psycho-duchovnú rozdielnosť ľudí. Jediné, čo tieto dve mystériá môže prepájať, je pokora, lebo ona otvára priestor. Ona stvorí anjela,

ktorý preletel telom. Dokonca by sme mohli povedať, že anjel je pevným bodom, ktorý dokáže „pohnúť“ prázdnotou.
Básnik je Ucho sveta, ktorému sa prihovára čokoľvek: románske oblúky, prázdnota, cudzie utrpenie, dieťa, klavír, až po „stonožky notového písma“ či „náhly

úder sekerou odkiaľsi znútra“. V básni Vermeer (s. 180) je inobytie, zakomponované v nás, vypointované hlasom z prázdna: „Jasná obloha sa oprela o stenu. /

Je to ako modlitba k prázdnu. / A prázdno obracia svoju tvár k nám / a šepce: / ,Ja nie som prázdne, ja som otvorené.‘“ Básnik prechádza „stenami“, ktoré

prestali byť stenami a stali sa membránami: „Bolí to, keď sa prechádza stenami, ochorie sa z toho, / ale musí to byť. / Svet je jeden. Zato steny (...) A stena je

súčasťou teba samého – / vie sa to, či nevie, no platí to pre všetkých / s výnimkou malých detí. Pre ne steny niet“ (tamtiež). Kto je uchom ucha, môže prijať hlas,

ba môže sa stať oporným pilierom či vysvetlením zjaveného obrazu. Ako je Vermeer štetcom, farbou i svetlom obrazu, básnik je jeho poslucháčom, divákom

i hovorcom. Tak sa to deje napríklad pri Tranströmerovom pohľade na Vermeerov obraz Žena v modrom, čítajúca list. Obraz sa v istom okamihu stáva

membránou, cez ktorú sa dá prejsť stenou. A tam sa začína okamih mysteriózneho Bytia okamihu: „Pokojne dýchaj (...) Neznáma modrá hmota priklincovaná

k stoličkám. / Zlaté nity sem prileteli neslýchane rýchlo / a zmeraveli, / akoby nikdy neboli ničím než tichom“ (tamtiež). Rozvlniť toto ticho značí stávať sa

súčasťou zjaveného, prepožičiavať mu oči, uši, zmysly, prepožičať mu chrám tela. To, čo zostáva, je „zanovité hmkanie nahor hlbinami“.
Takéto stretnutia sú skutočné, tu sa nestretáva živý Tranströmer s mŕtvym Vermeerom, ale stretáva sa priateľ s priateľom, Ucho s Okom, telo s Duchom.

Embryo v lone matky sa podobá na veľké ucho, ktoré naozaj celým rodiacim sa Bytím počuje. Jedným z Tajomstiev Bytia je načúvať, učiť sa to každý deň,

neprestávať. „Jedného marcového dňa zídem k jazeru a načúvam. / Ľad je modrý ako nebo. Puká pod slnkom. / Slnkom, čo taktiež šepká do mikrofónu pod

ľadovou pokrývkou. / Buble to a kvasí. A v diaľke akoby ktosi vytriasal plachtu. / Všetko dokopy sa ponáša na Históriu: na naše TERAZ. Sme / ponorení,

načúvame“ (O Histórii, s. 79).
K priateľom Tomasa Tranströmera patril aj riaditeľ nápravného ústavu pre mladistvých v Hällby A. Nordin, psychológ a básnik. Roku 1959 Tranströmer napísal

deväť haiku, z ktorých osem mu poslal ako novoročný vinš. Kniha s deviatym haiku vyšla o 42 rokov neskôr, roku 2001. Tieto haiku rozprávajú o statuse

nemilovaného, o duchovnom zranení, o páde rozumu i citu a o ľudských múroch, ktoré vytvárajú väzenie. Deviate, sťaby všetko završujúce haiku, znie: „Chlapec

vypije / mlieko a zaspí v cele, / v matke z kameňa“ (s. 49). Cela v nápravnom ústave je kamenným lonom, štvorstenným tetragramom smrti a zmŕtvychvstania,

miestom, kde sa musí Ucho znova narodiť. Tranströmer v básni Madrigal napísal: „Najťažšie zločiny ostanú neobjasnené aj napriek nasadeniu mnohých

policajtov. Rovnako kdesi hlboko v našich životoch pretrváva veľká neobjasnená láska. Zdedil som temný les, ale dnes idem do iného, do jasného lesa“ (s.

183). Ale uskutočniť tento transfer je ťažšie ako stvoriť väzenie.
Kamenné runy v poli, svetoznámy Stonehenge, mohyly a pyramídy, to všetko hovorí o hranici, ktorú treba prekročiť v Duchu. Nevieme obsiahnuť nepoznateľné

a nepomenovateľné, no dokážeme vyslať tón, stať sa chvením. Tam, na konci chvenia, sa ako ozvena odohráva stretnutie s Menom. „Konečne sa môj život

vracia. Moje meno prichádza ako anjel. Spoza múrov zaznie nástup trúbok (ako v ouvertúre Leonóra) a chytro-prechytro schádzajú spásonosné kroky dlhými

prednými schodmi. To som ja! To som ja!“ (Meno, s. 95). Celé priestranstvá sú plné ľudí, ktorí svojím chvením rozhrnuli čas. Tranströmer ich neprestáva vidieť,

cítiť, neprestáva počuť ich životy: „Vitajte v autentických galériách! / Vitajte v autentických galérach! / V autentických galejach! // Chlapec karatista, ktorého

úder ochromil chlapa (...) A tamtá žena kupuje a kupuje veci, aby ich vzápätí hodila do papule prázdna, čo sa zakráda za ňou (...) Pán X si netrúfa vyjsť z bytu

(...) Žena, čo kedysi utiekla z Karélie (...) Tieto tváre nie sú vymyslené, sú skutočné. / Ležím vystretý ako priečna ulica. / Mnohí vystupujú z bielej hmly. / Kedysi

sme sa skutočne dotkli jeden druhého!“ (Galéria, s. 140). Pozornosť, ktorú venuje živým i mŕtvym, je uchom načúvania, srdcom premeny.
Tranströmer prišiel povedať, že treba načúvať hlasu v nás i mimo nás, lebo otvára steny k iným ľuďom, priestorom i časom a predznamenáva mapy

duchovného trasovania.

Snívanie mimo dohľadu
Tranströmer si v básni Seminár snov predstavuje ako štyri miliardy ľudí na zemeguli spí a sníva. „V každom sne sa tlačia tváre, telá – / snívaných ľudí je viac

ako nás. / Nezaberajú však žiadne miesto...“ (s. 161). Kaleidoskop rotujúcich obrazov a prianí, ktorý by vznikol nie zo snívajúcich, ale snívaných, by možno

viedol k celkom inému osadenstvu zemegule, než aké existuje v realite. Podľa Junga sny neklamú, hovoria pravdu, nič neskresľujú, nič nezastierajú, sen je

vnútornou drámou, v ktorom je snívajúci scénou, hercom, šepkárom, režisérom, autorom, divákom aj kritikom. Sny sú psychické orgány duše. „Jestvuje

snívanie mimo dohľadu, / čo nikdy neprestáva. Svetlo pre iné oči. / Zóna, kde loziace myšlienky sa učia chodiť. / Tváre a postavy sa preskupujú“ (tamtiež).

V snoch je detská energia, ktorá vidí bez príkras a bez racionálnych opôn dospelých. V snoch prechádzame stenami, kamkoľvek chceme, kamkoľvek mimo

dohľadu. „Prisnilo sa mi, že som navštívil veľkú nemocnicu. / Nijaký personál. Všetci boli pacientmi. // V tom istom sne novonarodené dievčatko, / ktoré

hovorilo celými vetami“ (Smútočná gondola č. 2, s. 189 – 191). „Prisnilo sa mi, že som šiel autom dvesto kilometrov zbytočne. / Všetko sa zrazu zväčšilo.

Vrabce veľké ako sliepky / spievali, až to trhalo ušné bubienky“ (tamtiež). „Prisnilo sa mi, že som nakreslil klávesy / na kuchynský stôl. Hral som na nich, nemo.

/ Susedia vošli, chceli počúvať“ (tamtiež). „Prisnilo sa mi, že som šiel prvý deň do školy, no prišiel som neskoro. / Všetci v triede mali na tvárach biele masky. /

Kto bol učiteľ, nedalo sa určiť“ (tamtiež).
Sen za snom otvára klenby a duša prelieta ako anjel, bez tela a bez tváre. Kolobeh snov roztáča prahmotu predstáv, prabytie večnosti. „Ľudia spia: // jedni

spia pokojne, iným sa v tvári črtá napätie, / akoby práve tvrdo trénovali pre večnosť. / Netrúfajú si vzdať sa ničoho, hoci spánok je hlboký. / Oddychujú ako

spustené závory, keď tade prechádza / mystérium“ (Nokturno, s. 67). Toto mystérium má aj podobu prelínania minulého s prítomným, zažitého s nezažitým,

videného s nevideným atď. Všetky takto pospájané sny, predstavy, zážitky, myšlienky a iné kvality psycho-duchovného Bytia sa v Tranströmerovej poézii

stávajú navigátormi vedomia i svedomia, nástrojom očistenia a liečia choré úseky nášho života, aby sa do nich nasťahovalo zmierenie. Memoáre zo svojej

mladosti, ktoré Tranströmer vydal roku 1993, nazval: Spomienky ma vidia. Akoby všetko prežité, všetko, čo sa navinulo na emocionálne krosná, dostalo

dodatočné oči, ktoré monitorujú náš pohyb v psycho-duchovnom priestore. Podobnú funkciu plnia aj zážitky z ciest, kde sa už videné (déjà vu) a nikdy

nevidené (jamais vu) prelínajú. Spomienky ako zážitky už zažitého pretrvávajú v čase ako „Lótove ženy“, ktoré sa stali autonómne, majú vlastný uhol pohľadu,

zohľadňujúci úroveň nášho poznania v tom čase, keď sa reálne uskutočňovali. Toto videnie je videním nás samých, ktoré nás monitoruje cez prizmu hodnôt,

ktoré sme v sebe posilnili alebo sme im povolili uzdu. Tranströmerove zážitky nikdy nezažitého z cestovania sa správajú obdobne: „Cestovanie ma už natoľko

nebaví. Zato cestovanie prichádza ako návštevník ku mne. (...) Niet sa čomu čudovať. Tieto myšlienky ma nesú rovnako verne, ako Susi a Chuma niesli

zabalzamované Livingstonovo telo krížom cez celú Afriku“ (Kukučka, s. 195). Tranströmer naznačuje, že psycho-duchovné dráhy myšlienok, ktoré „vycestovali“

z nás, z našich predstáv a z našich žitých životov, majú schopnosť prenášať v Duchu časť z nás kamkoľvek, kam smerujú bez našej vôle. Myšlienky vytvárajú

sieť, aby okami tejto siete prúdili sny, vlniace sa tam aj späť, vytvárajúce snovú energiu myšlienok, neukončiteľnú transformáciu nás samých vnútri vesmíru.

Veď čo je sen? „Rytier a jeho žena / skamenení, no šťastní / na veku rakvy, čo letí / za hranice času“ (Tri strofy, s. 195).
Predstava, že by na okamih mohol existovať snívaný svet ako alternatíva reálneho sveta, vytvára ilúziu, že je možné, aby hodnoty jednotlivca splynuli s

hodnotami spoločenstva tak, aby sme neboli nútení žiť fiktívne životy, ktoré sú v konflikte s tým, čo by sme mali žiť naozaj. Tranströmer v básni Epigram píše:

„Budovy kapitálu, úle zabijackých včiel, med pre málokoho. / Tam slúžil. No v tmavom tuneli rozvinul svoje krídla / a lietal, keď sa nik nepozeral. Musel svoj život

prežiť odznova“ (s. 181).
Keď nás Tranströmer učí, ako sa stať empatickým, vciťuje sa nielen do živých, ale aj do mŕtvych: „Som Maximilián. Píše sa rok 1488. Väznia ma tu

v Bruggách, / pretože moji nepriatelia sa nevedeli rozhodnúť – / sú to zlodušní idealisti, a čo popáchali na zadnom dvore ohavností, / to neviem opísať, neviem

premeniť krv na atrament. // Som aj muž v overale, čo ťahá svoj rachotiaci bicykel dole po ulici. // Som aj ten, ktorého vidieť, turista, čo podíde a zastaví sa, /

podíde a zastaví sa / a dovolí svojmu pohľadu blúdiť po bledých, mesiacom spálených / tvárach a vzdúvajúcich sa drapériách na starých obrazoch. // Nikto mi

neurčí, kadiaľ mám ísť, ani ja sám, a predsa každý krok / mieri tam, kam má“ (Carillon, s. 165).
Tajomstvo otvorenia vedomému i nevedomému má u Tranströmera mnoho podôb: „Prívalová vlna sa ženie celým textom, za ňou ďalšia / vlna a za ňou ďalšia

...“ (Krátka prestávka v organovom koncerte, s. 152). Alebo inde: „Istý umelec povedal: Predtým som bol planéta / s vlastnou hustou atmosférou. / Lúče zvonku

sa v nej lámali na dúhy. / A vnútri v nej, vnútri zúrila búrka za búrkou“ (Galéria, s. 142). A ešte ďalej: „Čo som ja? Zavše, veľmi dávno, / som sa priblížil na pár

sekúnd až / k tomu, čo je JA, čo je JA, čo je JA. // Len čo som však zbadal JA, / JA zmizlo a vznikla diera, / ktorou som padal ako Alica“ (Portrét

s komentárom, s. 71). Zhmotňujeme v sebe žité i nežité životy a všetko spolu vytvára infobanku Univerza, z ktorej môžeme čerpať, pripájať sa i odpájať,

pridávať solárne obrazy alebo ukrajovať z celku a spôsobovať trhliny. Bez ohľadu na to, či to chceme alebo nechceme, stávame sa mýtotvorným prvkom dejín,

kultúry i národa, ktorý sa uskutočňuje v prítomnosti, ale zároveň sa ešte len stane.
Tranströmer prišiel povedať, že nielen sny, ale aj naše životy majú symbolický význam. Nie je možné oprostiť sa od toho, čo spôsobujeme, aj keby sa zdalo, že

sme mimo dohľadu.

Sieť z hudby
Čo je hudba? Od počiatku sveta slúžila na hymnické ciele, na vzdávanie chvál. Tranströmer píše: „Rok pred smrťou vyšlem štyri hymnické piesne, aby

vyhľadali Boha. / Ale začína sa to tu. / Pieseň o tom, čo je blízko. // Čo je blízko. // Bojové polia v nás, / kde my, Kosti Mŕtvych, / zápasíme, aby sme ožili“

(Umelec na Severe, s. 90). Všetko je to len „preoblečené búšenie srdca“. V ňom je bubon, udávajúci mieru tanca, mieru znenia, z ktorého sa odvíja hudba sfér.

Podľa Kandinského (O duchovnosti umění) sa „slovo vyznačuje vnútorným znením, ktorého zdrojom je čiastočne (a možno predovšetkým) predmet, ku ktorému

sa viaže. Ak však nemáme príslušný predmet pred očami a počujeme iba slovo, ktoré ho označuje, vznikne v našej mysli abstraktná predstava,

dematerializovaný predmet, ktorý vzápätí vyvolá v srdci vibrácie. Žltý, modrý alebo červený strom uprostred lúky je z tohto hľadiska len materiálnou podobou,

náhodne materializovanou formou stromu, ktorý vytvorí naše vnútro pri zvuku slova strom“ (s. 33). Takýmto spôsobom môže dômyselné, básnicky citlivé

použitie určitého slova posilniť vnútorné znenie a nielen posilniť, ale aj „odhaliť ďalšie, dosiaľ netušené duchovné dimenzie“. Kandinský je presvedčený, že:

„Moderní hudobní skladatelia ako Debussy predkladajú duchovné impresie odvodené z prírody a rýdzo hudobnými prostriedkami ich potom premieňajú na

duchovné obrazy. (...) Hudba, úplne nezávislá od vonkajších foriem skutočnosti nemusí svoje výrazové prostriedky z ničoho odvodzovať“ (s. 40). Táto myšlienka

sa viaže na najstaršie predstavy o kozme ako pavúčej sieti, kde pavúk tká svoje nite na základe vibrácií vesmíru, ktoré majú pôvod v Logos. Od tejto predstavy

sa nevzďaľuje ani Tranströmer. „Čierne krídlo, ten lesknúci sa pavúk, / chvelo sa uprostred svojej siete z hudby“ (Balakirevov sen, s. 41).
Tranströmer prekračuje hranicu medzi hudbou a duchovným obrazom, hľadá v medzipriestore duchovnú stenu. Ruský skladateľ Balakirev, ktorý počas hudby

zaspal, vnútri hudby bdie, a zatiaľ čo hrá, stáva sa súčasťou duchovného obrazu: „Drožka sa šmýkala tým smerom, kolesá / priadli a priadli, akoby šušťal

hodváb. // Menšia bojová loď Sevastopoľ. / Stál na palube. Posádka pristúpila bližšie. // ,Nemusíš zomrieť, ak vieš na tom zahrať.‘ / Ukázali mu veľmi zvláštny

nástroj. // Podobný tube a či fonografu, / alebo časti neznámeho stroja. // Zmeravel hrôzou, len čo pochopil: To je / prístroj, čo poháňa bojové lode“ (tamtiež).

Ocitnúť sa zoči-voči nesmrteľnosti značí splynúť s hudbou, stať sa znením. Ale do tejto kozmicko-oceánickej oblasti sa dá zrejme preniknúť len bez poškvrny.
Balakirev sa vracia späť do smrteľnosti, vystupuje zo sna, je hráčom za klavírom: Tenkú membránou medzi človekom a Človekom zmietne diskomfort.

Tranströmer radí priamo znútra básne: „Urob znak kríža!“ (tamtiež) Trvá to až do potlesku, keď sa Balakirev preberá zo sna. Nezneuctiť hudbu krivým motívom

značí stať sa úlovkom aj sieťou hudby.
Ak na počiatku bolo Slovo a vesmír je tiež len Kniha, ktorá sa dá čítať nielen v temnom pláne hviezd, ale aj v genetickom kóde, v knihe Genóm, svojím bytím ju

neustále dopisujeme, aby o nás vydávala svedectvo. „Každý abstraktný obraz sveta je taký nemožný ako / technický nákres búrky. // Doma sme mali

vševedúcu Encyklopédiu, meter na polici, / v nej som sa učil čítať. / Ale každému človeku sa píše vlastná encyklopédia, / narastá v jeho duši, // od narodenia sa

píše, státisíce strán sa tisnú jedna / na druhú, a predsa / toľko vzduchu je medzi nimi! Ako chvejúce sa lístia / v lese. Kniha protirečení. // Čo je v nej, mení sa

každú hodinu, obrazy retušujú / samy seba, slová blikocú“ (Krátka prestávka v organovom koncerte, s. 152). Nič sa nekončí, všetko pokračuje, napreduje

a silnie. „Hudba. A ja stojím uviaznutý / v jej gobelíne, ruky / vystreté – ako figúrka / z ľudového umenia“ (Ráno a vjazd, s. 16).
Tranströmer znamenite ovláda vytváranie duchovných obrazov na báze znenia. Môže sa to začať napríklad kopaním do lopty. „Dvaja chlapci kopú za súmraku

do lopty. / Roj rýchlych ozvien. – Zrazu hviezdne jasno“ (Formuly cesty, s. 45). Roj rýchlych ozvien vystupuje nad miestom, kde sa chlapci hrajú s loptou, vibrácia

priestoru rozvlňuje časopriestor a znenie vystupuje do hlbiny nad scénou.
Básnik, a v ňom naakumulované spoločenstvo, sa stáva svedkom toho, že v kozmickom priestore sa utvárajú ľudské dejiny. Niekde medzi „allegrom

a lamentom“, vo vibrujúcich komorách vesmíru sú putujúce obrazy a scény. „Z mliečnobielej letnej oblohy padá dážď. / Akoby mojich päť zmyslov bolo

napojených na inú bytosť, / čo sa rovnako tvrdohlavo pohybuje / ako bežci vo svetlých dresoch na štadióne, na ktorý mrholí tma“ (Niekoľko minút, s. 96). Stále

ďalej a ďalej smeruje nekonečný peletón generácií, ktoré pretrhli cieľovú pásku svojho času a stali sa svedkami premeny.
Tranströmer prišiel povedať, že hudba je podobou duchovnej skúsenosti, ktorá bola predtým myšlienkou, citom aj skutkom a že vibrujúce trajektórie tónov

križujú kozmicko-oceánický priestor.

Tomas Tranströmer (1931 v Štokholme) je švédsky básnik, jeden z najväčších básnikov 20. storočia. Jeho poézia vyšla vo viac ako 50 jazykoch. Vydal zbierky

básní: 17 básní (1954), Tajomstvá na ceste (1958), Polodokončené nebo (1962), Zvuky a stopy (1966), Videnie v tme (1970), Chodníky (1973), Baltické moria

(1974), Bariéra pravdy (1978), Divé trhovisko (1983), Pre živých a mŕtvych (1989), Smútočná gondola (1996), v ktorej sú aj básne napísané po prekonaní

ťažkej choroby v roku 1990, a Veľká záhada (2004). Získal literárne ocenenia: Petrarcovu cenu v Nemecku, Griffinovu cenu v Kanade, Literárnu cenu

Severskej rady, roku 1998 mu bola na 18. svetovom kongrese básnikov v Bratislave udelená Cena Jána Smreka. Roku 2000 sa Tranströmer zúčastnil

Medzinárodného literárneho festivalu Jána Smreka v Bratislave, kde sa osobne stretol s Milanom Rúfusom. Tretí raz navštívil Slovensko v roku 2006 – ako

hosť podujatia Básnické svety Milana Rúfusa a Tomasa Tranströmera, ktorý v Bratislave zorganizovala N. Hammarbergová. Tranströmerova poézia na

Slovensku vyšla roku 1996 a 2001 vďaka básnikovi, prekladateľovi, priateľovi a propagátorovi jeho diela Milanovi Richterovi. Je to spirituálna poézia žitá

vnútri, privádzajúca človeka do Tajomstva Bytia v kozmicko-oceánickom priestore.

Milan Rúfus
Tomas Tranströmer

Viem – dva a dva nie sú vždy štyri.
Jeden a jeden nie vždy dva.

Videl som ho hrať na klavíri.

Hral na ňom iba ľavou rukou,
tú druhú mal len do počtu
a osudu sa nevmestila
do záhadného rozpočtu.

Bola to hudba a ešte viac než hudba
a necúvnutie pred osudom.
Toto bol kúpeľ v živej vode,
znovuzrodenie pod jej prúdom.

Neskôr som čítal jeho básne.
Boli mocné a krásne...

Bolo to presne to isté.

Pochopil som to, aké šťastné
je porozumieť kolíske.

On ju chápal.
A ona jeho
osobnú ságu dcérku povestí.

A ja som chválil Neznámeho,
za to, že mi ho poslal do cesty.

Bola v tom svätá ľudská sila,
čo neustúpiac jeho priekom,
človečí osud prinútila,
že zložil klobúk pred človekom.


Použitá literatúra:
Tomas Tranströmer: Medzi allegrom a lamentom, MilaniuM 2001. Preložil Milan Richter
Wassily Kandynski: O duchovnosti umění, Triáda 2009. Preložila Anita Pelánová